Čo znamená "ôsmeho dňa" (3. Mojžišova 9:1, Sidon)? Podľa výkladovej roviny pešat (jednoduchý význam) je to deň nasledujúci po tých siedmich dňoch, keď Aharon (Áron) a jeho synovia v priebehu zasvätenia svätostánku sedeli pri jeho vchode (pozri 3. Mojžišova 8:35). Toto zasvätenie sa potom zavŕšilo na "ôsmy deň". Takýto výklad však nejde príliš do hĺbky. Čitateľ Tóry, ktorý ovláda hebrejčinu, totiž v zmienke o ôsmom dni vníma súvislosť so siedmym dňom stvorenia sveta. Tóra nám v knihe Berešit ("Prvá" kniha Mojžišova) hovorí, že Svätý, nech je požehnaný, "odpočinul od všetkého svojho diela" (1. Mojžišova 2:2, Sidon) v siedmy deň, pričom nikde neuvádza, že by sa tento siedmy deň skončil. Na vyššej úrovni výkladu z toho môžeme usudzovať, že celé ľudské dejiny sú vlastne v skutočnosti súčasťou tohto siedmeho stvoriteľského dňa a príchod ôsmeho dňa je ešte stále před nami - v ňom sa človek a Svätý, nech je požehnaný, stretnú tvárou v tvár. Zasvätenie svätostánku malo teda slúžiť k prechodu do tohoto "ôsmeho dňa". To znamená, že svätostánok má byť akási vstupná brána sveta, kde sa stvorenie môže stretnúť so svojím Stvoriteľom. Práve tu však došlo k jednej znepokojujúcej udalosti, ku ktorej prispeli Nadav (Nádab) a Avihu (Abíhú). Zdá sa, že sme nútení zotrvávať v siedmom dni a že iba ten, kto má oprávnenie vstúpiť do svätyne, ma i tú výsadu, aby sa v tom ôsmom dni, ktorý je zmluvne viazaný k miestu, kde stojí Chrám, stretol so svojim Stvoriteľom tvárou v tvár.
Nadav a Avihu konali na popud vnuknutia, ktorého sa im dostalo pri svätostánku, ktorý bol naplnený Božou prítomnosťou. A hoci za to zaplatili vysokou cenou, predsa len vďaka tomu mohlo dôjsť k porovnaniu dvoch prístupov k Tóre - prístup Mošeho (Mojžiša) a prístup Aharona. Doteraz nám jednotlivé parašot (časti čítania z Tóry) odhaľovali Mošeho poňatie Tóry, ktorá od človeka vyžaduje, aby bol dokonalý a podriaďoval tomu i svoj vlastný rozum. Podľa Mošeho chápania Tóry je totiž nutné, aby sa jej pokyny bezpodmienečne plnili. Naproti tomu Aharonovo chápanie Tóry je oveľa k am Jisrael (izraelskému ľudu) oveľa prívetivejšie - predpokladá totiž, že človek hreší a zlyháva, ale všetko môže napraviť správnym jednaním. A práve o to teraz ide. Na nami preberanú časť čítania sa môžeme pozerať ako na halachický spor (halacha = doslova "postup", židovský zákon), ku ktorému došlo po smrti Nadava a Avihua. Moše totiž prikázal vykonať určitú vec a Aharon a jeho synovia to nesplnili. Moše teda prichádza s vážnym obvinením: Prečo prestupujete Božie slovo, ktoré som vám odovzdal? Aharon ale v rámci halachického sporu odporuje: Mýliš sa v chápaní toho, čo si nám odovzdal! (3. Mojžíšova 10:16-20) Nakoniec sa v plnej nahote ukázalo, že Moše síce odovzdáva Božie slovo, ale výklad Božieho slova závisí od beit ha-midraš (študovne), kde sú si Moše a Aharon rovní, pričom v tomto prípade sa ako správne uznáva Aharonovo chápanie. Je to dôsledok toho, že Šechina (Božia prítomnosť), ktorá bola predtým v nebi, zostúpila na zem. Kde na zem? Do bejt ha-midraš. Vyjavovanie Božej vôle pokračuje v bejt ha-midraš, pretože práve tam sa Ústna Tóra odovzdáva z pokolenia na pokolenie.
