Cesta k svätosti konaním obradov vo svätostánku

V minulotýždňovej paraši (časť týždenného čítania Tóry) s názvom Teruma ("Príspevok") sme čítali: "Povedz synom Jisraela nech vyberú pre mňa  príspevok; môj príspevok vezmite od každého, koho srdce ho pobáda prispieť." (2. Mojžíšova 25:2,  Sidon)  Na rozdiel od tohoto pokynu, ktorý sa týkal výberu príspevku na vybudovanie svätostánku od dobrovoľných darcov, čítame v Paraši Tecave ("Prikáž") naliehavejší pokyn: "Ty potom prikáž synom Jisra'ela, ..." (2. Mojžíšova 27:20a, Sidon ).Tu sa už nespolieha na cedakot (dobrovoľné dary), ktoré by prinášali jednotlivci, ale je tu príkaz povinnosti. Je totiž rozdiel medzi tým, keď prebieha  zbierka v podobe zlata a striebra, či modrej a purpurovej priadze, ktoré zostávajú trvalou súčasťou svätostánku po mnoho rokov a tým, čo sa teraz, podľa paraše Tecave považuje vecami spotrebného charakteru. Jedná sa totiž o olej do svietnika, ktorý bude treba každý deň dopĺňať. V prípade výstavby budovy je prirodzeným impulzom človeka darcu vidina, že na nej bude výveska  s jeho menom. Ale zaplatiť niekomu obed, ktorý  po zjedení už nebude, to je iná káva! Preto je tu potrebný príkaz. Je ale tomu tak preto, že by snáď paraša Tecave chcela možno poukázať na nízku úroveň pripravenosti izraelského národa k tomu, aby mal trvalý podiel na svätosti? V žiadnom prípade!  Príkaz síce pokračuje slovami: "nech pre mňa vezmú čistý lisovaný olivový olej do svietnika, aby stále stúpalo svetlo z lampy" (2. Mojžíšova 27:20b, Sidon), ale to má  byť len výchovný dôvod, ktorý má v prípade bnej Jisrael (detí Izraela) slúžiť k tomu, aby usmernil ich prirodzenú štedrosť. Pokyny sa stupňujú, ale pekne postupne. 

Vráťme sa však k onej štedrosti. Zdá sa, že táto paraša, akoby  dodatočne pojednávala o niečom, čo malo byť už spomenuté v paraši Teruma. Ide o "oltár k páleniu kadidla" (2. Mojžíšova 30:1, Sidon). Na aký účel slúžilo kadidlo? Malo vydávať zvláštnu vôňu. To poukazuje na dôležitosť osobitných podnetov, ktoré ľudia potrebujú, aby sa nechali  preniknúť svätosťou. S tým súvisí aj odev, ktorý mal byť zhotovený  kňazom  "k pocte a okrase" (2. Mojžíšova 28:2, Sidon). V tomto prípade k preniknutiu so svätosťou, prispelo súčasné vnímanie vône a odevu. Práve to z Paraše Tecave môže byť objavom nielen pre toho, kto si myslí, že si vždy vystačí len  myslením, ale aj pre toho, komu pomáha, keď sa jeho myslenie posilňuje určitými vnemami.