Prvá micva v Parshat 'Ki-Tavo' [Deuteremomónium 26] je micva prvorodených. Táto micva je priamym pokračovaním zložitého vzťahu medzi Kainom a Ábelom.
Tóra nám už v Genesis (4. kapitola) povedala o prednosti Kaina ako prvorodeného a Ábela ako druhého. Tento rozdiel ovplyvnil ich interakcie s ostatnými; zastávali protichodné postoje. Kain chápal, že prvorodený mu dáva určité privilégiá, na ktoré si počas tohto obdobia nárokovalzvyšok nechať na iných. Následne priniesol obetný dar zo zvyšného obilia. Na druhej strane Ábel, vedomý si svojho postavenia druhorodeného, to uznaljeho úloha zahŕňala zdieľanie s ostatnými.
Z tohto pohľadu je zrejmé prečodeň, keď Boh dal Tóru [slávnosť šavuot] je rovnaký deňprvorodený ['Bicurim'], ktorá sa týka udeľovania Tóry tým, ktorí môžu ponúknuť prvorodené. Udeľuje sa tým, ktorí uznávajú svoj druhoradý status a zodpovednosť podeliť sa s ostatnými. Rovnako ako Svätý, nech je požehnaný, symbolicky vzal počiatočný produkt – Tóru – a predložil ho ľudstvu prostredníctvom Hebrejského národa.
Keď nám Tóra prikazuje priviesť prvorodených do kňazského chrámu, má to hlbší význam. Tento akt sprostredkúva historický príbeh – príbeh exodu z Egypta – ktorý rezonuje s Izraelitmi.
Je tu však ešte jedna zaujímavá požiadavka: keď jednotlivec daruje prvorodeného, musí povedať kňazovi:ja oznám dnes Hospodinovi, svojmu Bohu, že som prišiel do krajiny."Toto vyhlásenie sa zdá záhadné. Človek mohol žiť v krajine Izrael po celé generácie, no napriek tomu dostali príkaz oznámiť svoj príchod, akoby sa to práve stalo. Tento zdanlivo zvláštny pokyn obsahuje psychologickú lekciu: človek by mal mať neustále pocit, že prichádza do svojej krajiny a sveta odznova. To odzrkadľuje potrebu neustáleho omladzovania a neustáleho uvedomovania si svojho pôvodu, ktoré vedie ich cestu vpred.
