Príbeh o babylonskej veži sa objavuje v týždennom čítaní oddielu Noach a je jedným z pozoruhodných príbehov Tóry. Poodhaľuje nám totiž tajomstvo toho, ako sa šírila ľudská civilizácia. Tóra opisuje, že po tom, čo sa ľudstvo zdegenerovalo a zamorilo svet násilím a krádežami, čo všetko vyústilo do ničivej potopy, sa už nasledujúca generácia pokúsila postaviť vežu, aby zabránila ďalšej potope.
Aká je súvislosť medzi babylonskou vežou a snahou zabrániť ďalšej potope? Midraš vysvetľuje, že toto pokolenie chcelo postaviť stĺp, ktorý by podopieral nebeskú klenbu a zabránil jej zrúteniu a ďalšej potope sveta. Je zrejmé, že Tóra nám nerozpráva takýto detinský príbeh bez skrytých zámerov.
Midraš chce povedať, že táto generácia dospela k záveru, že k násiliu medzi ľuďmi dochádza vtedy, keď jednotlivci sledujú protichodné záujmy. Preto sa presadil názor, že je v záujme ľudstva, aby sa vytvorila úplná jednota. Ako vytvoriť takúto jednotu? Tým, že sa všetci budú zaoberať rovnakou vecou. Tým, že všetci spoločne postavia vežu. Počas tejto lopoty sa budú ľudia neustále rodiť a umierať bez toho, aby mali možnosť vidieť stavbu dokončenú. Inými slovami, ide o spoločenské zriadenie, v ktorom sa jednotlivec stal úplne bezvýznamným a jeho hodnota bola videná len v celku.
Midraš Pirkei de-rabi Eliezer to opisuje takto: "Keď počas stavby veže spadol človek na zem a zomrel, nikto tomu nevenoval pozornosť. Keď však spadla tehla a rozbila sa, všetci plakali a nariekali: "Aká škoda - ako dlho bude trvať, kým sa tehla opäť vymení?"
Z celého príbehu je jasné, že to rozhodne nemohlo dopadnúť dobre. Myšlienka vytvoriť ľudstvo, v ktorom by neexistovali žiadne rozdiely medzi ľuďmi a nevzniknú žiadne odlišné kultúry, v ktorých by sa mohli prejaviť najrôznejšie individuálne vlastnosti, sa napriek všetkým dobrým úmyslom, ktoré za ňou stáli, nevyhnutne skončila veľkým neúspechom.
Po páde veže sa však uskutoční ďalší pokus o zjednotenie ľudstva. O tomto pokuse je v Tóre len veľmi krátka zmienka, ktorá sa týka muža menom Ašur. Píše sa v nej: z tej zeme vyšiel Ašur..." (Berešit 10:11). Raši vysvetľuje, že keď Ašur videl, ako sa jeho synovia vzbúrili proti Všemohúcemu tým, že počúvali Nimróda, aby spoločne postavili vežu, odišiel z ich stredu. Zdá sa, že tento muž, Ašur, zakladateľ asýrskeho národa, je v skutočnosti spravodlivý človek. Napokon odmietol mylnú predstavu, že na jednotlivcoch nezáleží. Vynára sa však otázka: Prečo teda nebol vybraný za zakladateľa vyvoleného národa, ktorý by priviedol ľudstvo späť na správnu cestu?
Odpoveď je veľmi jednoduchá. Asýrčania sa síce vzbúrili proti Nimródovi, ale postavili Ninive. A Ninive nebolo nič iné ako iná forma Babylonu. Niekedy sa ľudia vzbúria len preto, aby sa sami stali utláčateľmi. Niekedy sa dokonca ukáže, že z týchto vzbúrencov povstane krutovládca oveľa horší ako ten, ktorý bol pôvodne zvrhnutý.
Náš praotec Avrahám (Abrahám) prichádza na scénu dejín po všetkých týchto zlyhaniach. Tóra o ňom hovorí: "a tvojim potomstvom sa budú žehnať všetky národy zeme". (Berešit 26: 4) Abrahámovým poslaním však nie je premeniť celé ľudstvo na jednoliatu spoločnosť. Naopak, jeho poslaním je sprostredkovať a zabezpečiť zjednotenie celého ľudstva v jeho rozmanitosti.
To je skutočný význam pojmu "vyvolený národ". Jeho zámerom je, aby všetky národy sveta pocítili, že existuje ústredný bod, z ktorého vyžaruje dobro pre všetkých, bez toho, aby boli nútení vzdať sa vlastnej odlišnosti. Naším zámerom má byť skutočne jednota, ale nie rovnakosť. Jednota znamená, že všetci jedinci, hoci sú rozdielni, spája spoločné centrum.
Také je teda poslanie a úloha židovského národa.
