Paraša Bo (časť týždenného čítania Tóry "Poď") sa začína opisom posledných troch rán, ktoré postihli Egypt. Prečo je však zoznam všetkých rán rozdelený tak, že predchádzajúca paraša hovorí o siedmich a teraz o zvyšných troch? Správna odpoveď znie, že je v tom skrytý význam! Prvých sedem rán totiž poskytlo faraónovi dôkaz, že osudom izraelského ľudu je zohrať jedinečnú úlohu v dejinách ľudstva. Takýto dôkaz však neposkytuje odpoveď na otázku, či bol Izrael na túto úlohu predurčený od začiatku, alebo to bola len historická náhoda. Aby bolo možné odpovedať aj na túto otázku, muselo byť výlučné postavenie Izraela potvrdené jeho odchodom z Egypta. To totiž odstránilo všetky pochybnosti o rozdiele medzi Izraelom a ostatnými národmi vrátane Egypta. Ostatné tri rany poukazovali na to, že o jedinečnom osude Izraela bolo rozhodnuté ešte pred stvorením sveta.
Samotné stvorenie sa uskutočnilo v tomto poradí: Najprv bol Boží zámer stvoriť svet. Potom nasledovalo "pusto a prázdno" (1. Mojžíšova 1:2, - Sidon), t. j. vznikol voľný priestor, aby mohol vzniknúť hmotný svet so všetkou jeho rozmanitosťou. Na druhej strane pohromy opísané v tejto paraše nasledujú v opačnom poradí. Kobylky predstavujú onú rozmanitosť. Kobylky však škodia len Egyptu, nie Izraelitom. Je teda zrejmé, že v našom hmotnom svete sa rozlišuje medzi Izraelom a Egyptom.
Ale faraón sa pýta: A čo "pustota a prázdnota"? Bol aj tam rozdiel medzi Izraelom a Egyptom? A tak nastáva temnota. V nepreniknuteľnej tme sa ukazuje, že aj tam je rozdiel, lebo je napísané: "A synovia Jisra'elovi mali svetlo vo svojich príbytkoch." (2. Mojžíšova 10:23, Sidon) Faraón však napriek tomu namieta: Nemôžem uveriť, že Boh urobil rozdiel už predtým! A tak prichádza posledná pohroma, ktorá zasiahne najkrajnejší počiatok, predstavovaný prvorodenými: "A pobil v Egypte všetko prvorodené, všetky prvotiny Chámovej moci." (Žalmy 78: 51, Fischl)
Po pohrome prvorodených, ktorá v plnej nahote odhalila, že rozdiel medzi Izraelom a Egyptom bol stanovený ešte pred stvorením sveta, faraón pochopil. Preto vyháňa Izraelitov a hovorí: "Vezmite si voly a dobytok, ako ste povedali, a odíďte a orodujte aj za mňa." (2. Mojžíšova 12:32, Sidon) Vo faraónovom chápaní nastal taký prelom, že spoznal úplnú jedinečnosť Izraela. Jednoduchí Egypťania to pochopili po svojom: "Sami Micrijci naliehali na ten ľud a ponáhľali sa, aby ho dostali z krajiny, lebo hovorili: "Všetci sme mŕtvi!" (2. Mojžíšova 12:33, Sidon) Ale faraón, ktorý stál na samom vrchole spoločenskej pyramídy, jasne pochopil, že izraelský národ je nádejou sveta, a tak ich ochotne poslal preč.
